Bugatti 35B - Yankiemodels

Bugatti Typ 35 je pretekárske auto navrhnuté Ettore Bugattim, ktoré bolo vyrábané v Molsheime v rokoch 1924 až 1930. Auto bolo mimoriadne úspešné a vo svojej dobe vyhralo viac ako 1000 pretekov. S autom pretekal továrenský tím, ale auto bolo k dispozícii aj pre veľa súkromníkov, ktorí si ho mohli kúpiť.

Pre auto bol typický chladič v tvare podkovy a zúžená zadná časť vozidla. Bugatti Typ 35 bol neustále upravovaný a vylepšovaný a vzniklo niekoľko typových modelov.

Typ 35  bol predstavený na Veľkej cene Francúzska v roku 1924, ktorá sa konala v Lyone. Úvodné preteky neboli úspešné kvôli použitiu zle vulkanizovaných pneumatík Dunlop. Auto používalo 8 valcový motor s objemom 1991 ccm s trojventilovým rozvodom OHC. Kľukový hriadeľ bol uložený na valčekových ložiskách čo umožnilo motoru dosiahnuť otáčky až 6 000 ot./min. Výkon bol až 90 koní (67 kW). Systém bubnových bŕzd bol ovládaný lankami. Novinkou boli tiež odlievané disky kolies s ventilačným účinkom na chladenie bŕzd, dutá predná náprava pre zníženie neodpruženej hmotnosti a prevlečenie pružín cez prednú nápravu. Celkovo bolo vyrobených 96 týchto automobilov.

Typ 35A bola jednoduchšia verzia Typu 35, ktorá sa objavila v máji 1925. Bola určená na cestné použitie, pričom si zachovala „pretekársky vzhľad“. Motor Tecla používal klzné ložiská na kľukovom hriadeli, pre ľahkú údržbu, menšie ventily a cievkové zapaľovanie ako typ 30, normálne sa dodával na bežných drôtených kolesách. Vyrobených bolo 139 exemplárov typu 35A.

Typ 35T bol špeciálny model pre preteky Targa Florio v roku 1926 so zdvihovým objemom motora zvýšeným na 2262 ccm s dlhším zdvihom 100 mm. Auto nebolo možné použiť na Grand Prix kvôli pravidlám obmedzujúcim objem motora na 2,0 l. Týchto vozidiel bolo vyrobených 13.

Typ 35C bol predstavený v roku 1926 a bol vybavený kompresorom Roots, napriek tomu, že Ettore Bugatti pohŕdal preplňovaním motorov. Výkon bol 128 k (95 kW) s jedným karburátorom Zenith. Typ 35C sa umiestnil na prvom a druhom mieste počas svojich prvých pretekov na Veľkej cene Milána v roku 1926, ktorá sa konala v Monze. Továreň vyrobila 45 exemplárov.

Typ 35B bol najvýkonnejšou verziou, pomenovaný továrňou „Type 35TC“ (Targa Compressor), ale známi sa stala ako „T35B“. Tento mal 2,3-litrový motor typu 35T s pridaným veľkým kompresorom. Výkon bol 138 k (102 kW). British Racing Green Type 35B s pilotom Williamom Groverom-Williamsom vyhral v roku 1929 úvodnú Veľkú cenu Monaka. Typov 35B bolo vyrobených 37 kusov.

Typ 37 z roku 1928 bol športový automobil s rovnakým podvozkom a karosériu ako typ 35, ale bol väčšinou dodávaný s drôtenými kolesami. Motor bol radový štvorvalec s objemom 1496 ccm s výkonom 60 k (44 kW). Bolo vyrobených 223 typov 37.

Typ 37A z roku 1929 bol preplňovaný čo umožnil zvýšiť výkon motora na 67 kW (90 k). Mal tiež aj väčšie brzdové bubny ako typ 37. Týchto vozidiel bolo vyrobených 67 kusov.

Typ 39 bol Vychádzal z typu 35 mal menší objem motora 1493 ccm, ktorý sa dosiahol znížením zdvihu a v uložení kľukového hriadeľa bola použitá kombinácia klzných a valivých ložísk. Bolo vyrobených 10 exemplárov, pričom niektoré boli preplňované Typ 39A. Vzniklo aj vozidlo s objemom motora 1092 ccm zmenšením vŕtania motora.

Eliška Junková do pretekárskeho vozidla prvý krát  zasadla v apríli 1923 ako spolujazdkyňa svojho manžela Čeněka Juneka. V septembri 1924 sa Junková posadila za volant pretekárskeho automobilu Bugatti T30 a svoje prvé preteky na trati Lochotín – Třemošná v kategórii cestovných vozidiel vyhrala. V ďalšom roku dominovala v máji v slávnych pretekoch Zbraslav – Jíloviště v kategórii cestovných vozidiel s Bugatti T30, keď jem manžel vyhral s Bugatti 35C v kategórii závodných automobilov. V roka 1926 prevzala po manželovi automobil Bugatti T35 a s ním na desiatom ročníku pretekov Zbraslav – Jíloviště, ktoré sa konali 9. mája 1926, dosiahla dokonca absolútne najrýchlejší čas, porazila aj svojho manžela, ktorý štartoval na výkonnejšom stroji Bugatti T35B a ako prvá žena na svete tak vyhrala medzinárodné preteky v absolútnej klasifikácii. Ešte v tom istom roku prišla druhá vo svojej triede vo vtedy najťažších pretekoch do švajčiarskeho vrchu Klausenpass, čo boli jej prvé zahraničné preteky.

O rok neskôr zvíťazila na Grand Prix Nemecka na Nürburgringu v kategórii do 3,0 l. Celkovo skončila štvrtá za tromi Mercedesmi s 6,7 litrovými motormi.

Najvýznamnejšie úspechy však Junková dosiahla na Sicílii v pretekoch Targa Florio, ktoré sa jazdili na päť okruhov, z ktorých každý meral 108 km, prevýšenie takmer 1 000 m, prechádzalo sa takmer 1 500 zákrutami a trasa väčšinou viedla po šotolinových tratiach. V tom čase boli tieto preteky považované za najťažšie na svete. Pri svojom prvom tunajšom štarte v roku 1927  musela pre poruchu riadenie svojho auta Bugatti T37 odstúpiť z priebežného druhého miesta. V roku 1928 venovala veľkú pozornosť príprave na preteky Targa Florio. Po štvrtom kole bola na druhom mieste, ale v poslednom piatom kole musela dva krát zastaviť kvôli problému s prehrievaním motora a defektu pneumatiky. Nakoniec tak skončila na piatom mieste. Preteky vyhral Alberto Divo, tiež na Bugatti 35B, s časom 7h 20m  a Eliška Junková za ním zaostala, napriek uvedeným zastávkam, len o 9 min. Za svoj výkon tu získala pohár za najrýchlejšie druhé kolo, pohár za najlepší amatérsky výkon a dámsku cenu. O dva mesiace neskôr sa na Veľkej cene Nemecka zabil jej Manžel Čeněk Junek a Eliška Junková ukončila pretekársku kariéru. Napriek tomu sa ďalej aktívne zapájala do organizácie motoristického športu v Československu.